Môžeme si klásť otázky na tému „ako znížiť nezamestnanosť“ a môžeme si na ne aj odpovedať. Väčšina z nás má otázky, ale odpovedať na ne si nevie. Obzeráme sa po politikoch a chceme od nich počuť odpovede.
Väčšinou to, čo nám politici sľubujú, je na míle vzdialené od toho, čo chceme od nich počuť. Práce viac nie je, skôr menej. A pláce ešte menej ! A bez zmien v systéme pracovného trhu a pohľadu naň to lepšie nebude !
Akosi zabúdame na to, že sme súčasťou prírody, kde hlavným znakom všetkého živého i neživého, hmotného i nehmotného, je rovnováha. Vychýlenie, či odchýlenie je súčasťou tejto rovnováhy. Avšak vždy je to v medziach prírodných zákonov a zákonitosti, ktoré umožňujú sa vracať v perióde do rovnovážneho stavu. V čom sme sa odchýlili od rovnovážneho stavu v zamestnanosti, resp. nezamestnanosti ?
1. Vláda, odbory, zamestnávatelia
by mali byť v rovnováhe (rovnostranný trojuholník = značka ideál), čo tu dlhodobo nie je. Dnes tu máme na jednej strane vládu s odbormi, ktorí reálne hodnoty nikdy nebudú tvoriť, budú vždy len troviť. Na strane druhej tu máme zamestnávateľov (tvorcov pracovných miest), ktorí vytvárajú vďaka zamestnancom hodnoty. A je jedno, či hovoríme o súkromnom alebo verejnom sektore. Narovnať tento stav je zobrať svoj diel zodpovednosti za svoju stranu trojuholníka, t.j. vláda za podnikateľské prostredie (pravidlá hry a vymožiteľnosť práva), odbory za pracovné prostredie, BOZP, vzdelávanie a sociálny rozvoj zamestnancov a zamestnávatelia za efektívne využitie pracovnej sily.
2. Univerzálnosť Zákonníka práce
pre všetky druhy pracovných vzťahov a typov zamestnancov nie je možná. Verejný sektor potrebuje iné pravidlá v politike zamestnanosti ako súkromný sektor. Verejný sektor poskytuje služby, na ktorého činnosti má zákonmi stanovené príjmy (dane, odvody, poplatky). Tieto činnosti bude vykonávať bez ohľadu na to, či sa darí alebo nedarí podnikateľom. Súkromný sektor je tu najmä preto, aby generoval majiteľom pridanú hodnotu (časť je ziskom). Náklady na pracovnú silu (cena práce = hrubá mzda zamestnanca + odvody zamestnávateľa + sociálne náklady, napr. stravné) je pre zamestnávateľa len a len nákladovou položkou. Keď sa nedarí podnikateľovi z objektívnych príčin dosahovať dostatok kladnej pridanej hodnoty (strata trhu, strata konkurencie tovarov a služieb, zvýhodňovanie cez stimuly vybrané podnikateľské subjekty = deformácia trhu), je logické, že potrebuje rýchlo a efektívne znížiť náklady na cenu práce. Platí, že zamestnanec nemôže mať viac istôt (doba neurčitá, odstupné, atď.) ako podnikateľ príležitostí na tvorbu pridanej hodnoty (reálne zákazky a ich speňaženie).
3. Spružnenie pracovnej doby
je dôležité chápať tak, že pracovná doba nemusí byť fixná, napr. 8 hodín denne na jedného zamestnanca, ale na jedno pracovné miesto môže byť viac zamestnancov a súčasne pracovným časom je odpracovanie napríklad minimálne 2 hodín denne. Jednoducho povedané, denný, týždenný ani mesačný pracovný fond nebude z fixne stanoveného času (1 deň = 8 hodín; týždeň = 5 pracovných dní, mesiac = 4,33 týždňa). Takouto zmenou by si polepšili najmä študenti, dôchodcovia a zamestnanci v sezónnych prácach, ktorí vedia pracovať najmä nepravidelne a podľa svojich možností (časových a zdravotných) a potrieb zamestnávateľa (napr. dôchodcovia v obchodoch pri nakladaní tovarov do tašiek, pri prechode pre deti do škôl, čistení a upratovaní verejných priestorov, rôznych službách a drobných prácach pre obce a iné verejné inštitúcie, atď.)
To, čo tu prijala a prijíma súčasná vláda na ozdravovanie verejných financií je proti logike prírody. Vychyľuje ešte viac nerovnováhu v čase krízy v neprospech tvorcov hodnôt (podnikateľský sektor). Zvýšenie daní, odvodov a poplatkov nepomôže k zníženiu nezamestnanosti, ale podstatné škrtanie výdavkov áno !
Čím viac peňazí ostatne občanom a podnikateľskému sektoru, tým viac bude pracovných miest !
Cesta z krízy k prosperite a teda k vyššej zamestnanosti je a bude účinná len vtedy, keď budeme realizovať cestu rovnováhy. Keď výdavky štátu sa budú rovnať príjmom štátu. A príjmy štátu budú v rovnováhe medzi potrebami občanov a tvorcami hodnôt.
